Celá debata, ako je prezentovaná v kyberpriestore, a nakoniec aj v médiách, je opradená legendami a mýtmi. Diskusia (či ako to nazvať) sa potom nevedie o samotnej „stratégii" (tú málokto čítal, a keď aj, určite nie celú), ale o vykonštruovaných legendách a mýtoch. Tieto legendy si následne žijú svojím vlastným životom, bez ohľadu na pôvodný text. (Ako na to výstižne poukázala aj Oľga Pietruchová tu.)
Jednou z takýchto legiend je predpoklad, že v danom prípade ide o akýsi ľavicovo-pravicový spor, či priam stranícko-politický stret medzi súčasnou vládou, reprezentovanou Smerom-SD a pravicovými, kresťansko-konzervatívnymi stranami, najmä KDH a časťou OĽANO. Keby to bola pravda, bol by to ešte ten lepší prípad. Znamenalo by to totiž, že Smer-SD ako autentická sociálno-demokratická strana považuje ľudskoprávnu agendu skutočne za jednu zo svojich priorít. Lenže je to skutočne tak? Úloha vypracovať ľudskoprávnu stratégiu vznikla ešte za minulej vlády, a Smer-SD ju len prebral. Volebný program Smeru neobsahoval žiadnu ucelenú časť o ľudských právach, tobôž o právach menšinových, a jedným z prvých aktov novej moci po voľbách bolo zrušenie postu podpredsedu vlády pre ľudské práva. Menovanie splnomocnencov vlády pre národnostné menšiny a pre rómske komunity, rovnako ako vytvorenie výboru pre LGBTI v rámci rady vlády pre ľudské práva bol viac-menej len šikovný marketingový, či imidžový ťah, čo sa naplno ukazuje až teraz. Okolo stratégie sa rok neudialo nič relevantné. A keď sa už práca konečne začala a nejaký východiskový text vznikol, tak ani ministerstvo zahraničných vecí, ani vláda, ani Smer-SD k jeho obsahu nezaujali žiadne vecné a odborné stanovisko, vlastne „bez boja" opustili pole a na rade vlády pre ľudské práva 4. septembra v podstate ohlásili (po dvoch rokoch) nový začiatok celého procesu.
Medzitým sa však udiali vážne veci - vláda napríklad schválila návrh novelizácie zákona o hmotnej núdzi, ktorý zásadným spôsobom zasiahne do životných podmienok a práv ľudí žijúcich v trvalej a extrémnej chudobe (vrátane detí, aj tých ešte nenarodených). Takáto drobnosť však tzv. pro-life organizáciám vo virvare, ktorý samy vytvorili okolo svojich vlastných legiend o ľudskoprávnej stratégii, akosi unikla. Jediné subjekty, čo vzniesli proti vládnym plánom vážne námietky, boli zase len tie „nemorálne", „tradičné hodnoty rozvracajúce" nekresťanské mimovládky. To však len na dokreslenie toho, nakoľko vláda, resp. Smer-SD berie vážne ten text, ktorý niektorí spoluobčania vyhlasujú za div nie diablov výtvor z dielne ministerstva zahraničných vecí. V „stratégii" sú totiž vyslovené vážne výhrady voči pripravovanému zámeru zákona o hmotnej núdzi. (Používam výraz „stratégia" v úvodzovkách, pretože stále ide len o súbor odborných podkladov predložený redakčným tímom, a nie o štruktúrovaný vládny materiál. Text sa nachádza tu a tu, ide o dva súbory, ktoré spolu tvoria text materiálu.)
V záujme poukázania na hlavné mýty okolo „stratégie" si zoberiem na pomoc jeden z komentárov, uvedených nedávno na tomto portáli. Vybral som si tento text preto, že nepochybujem o serióznosti portálu ani o úprimnosti a dobrých úmysloch autorky komentára.
V komentári sa píše, že v redakčnom tíme „stratégie" sú (boli) vraj „len ľudia v pracovnom pomere ministerstva a štátu" a „nie je v ňom zastúpený žiadny skutočný, nezávislý odborník". Pravda je taká, že v redakčnom tíme (ten ukončil svoju prácu na základe dohody s MZV už v júli) nebol nikto, kto by bol „v pracovnom pomere ministerstva a štátu". Niektorí síce predtým boli aj v štátnych službách, v súčasnosti ale už dosť dlhú dobu nie sú, a všetci sú odborníci v danej oblasti, aj so skúsenosťou z pôsobenia v medzinárodných organizáciách. Táto skutočnosť sama osebe - totiž že ministerstvo zahraničných vecí, keď už z rôznych dôvodov nepredložilo svoj vlastný text, zadalo úlohu externým odborníkom, je práveže hodná uznania, a nie kritiky.
Pani pisateľka na zmienenom portáli píše, že namiesto presadzovania „nových práv" (čítaj LGBTI) sa „pozornosť ministerstva [...] teda skôr mala zamerať [...] na vymožiteľnosť práv - aj ľudských - v našom milom štáte, ktoré je biedne." Nuž, nechcem byť hovorcom ministerstva, ale teraz fakt neviem, či autorka a ostatní kritici text, o ktorom sa vyjadrujú, skutočne čítali. Redakčný tím totiž za hlavný cieľ stratégie vytyčuje zlepšenie a zefektívnenie implementácie a vymáhateľnosti všetkých existujúcich ľudskoprávnych záväzkov Slovenskej republiky (a tá vymáhateľnosť je naozaj biedna) - či už sa jedná o oblasť občianskych a politických, alebo hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, vrátane zabezpečenia dôstojného a rovného postavenia všetkých osobitných zraniteľných skupín (napr. detí, zdravotne postihnutých, žien, seniorov, chudobných, príslušníkov menšín). Na túto tému sa zameriava cca 90 až 95% obsahu predloženého materiálu. Samozrejme, jeden z bodov je venovaný aj LGBTI komunite - je to jedna z menšín, ktorá na Slovensku žije a legitímne očakáva, že aj jej postaveniu a právam bude štát venovať primeranú pozornosť. Toľko k tomu, či je text „nevyvážený" a či nadmieru preferuje tzv. nové práva.
Veľká úľava, ktorú pisateľka vyjadruje zo stiahnutia „stratégie" z rokovania vlády, je vlastne vyjadrením jej vnútornej schizofrénie. Na jednej strane sa dožaduje, aby vláda konečne riešila vymáhateľnosť všetkých formálne garantovaných ľudských práv, na druhej strane vyjadruje potešenie, že materiál, ktorý si práve túto úlohu kladie za cieľ, bol znesený z povrchu zemského. Keď zdochne koza nám (nepodarí sa nám vyhodiť zmienky o LGBTI), nech skape celá stratégia? Typicky slovenské (a nie kresťanské).
Podklad k stratégii obsahuje pomerne rozsiahlu časť o výchove k ľudským právam a demokratickému občianstvu. Hneď na prvej verejnej diskusii som s úžasom registroval, aký útok sa spustil práve proti tejto kapitole. Predstavitelia niektorých organizácií v nej - napriek tomu, že výraz „sexuálna výchova" sa v texte vôbec nenachádza - s neomylnou istotou okamžite identifikovali snahy práve takúto výchovu do škôl násilne zavádzať, proti vôli rodičov. Pisateľka vyššie zmieneného komentára takýto zámer v texte vidí tiež. Nuž, pravda je taká, že na Slovensku panuje veľmi nízky stupeň právneho vedoma, znalosti vlastných ľudských práv, ale aj občianskych povinností. Slovensko si dlhodobo neplní úlohy vyplývajúce z Dekád OSN o výchove k ľudským právam, ako aj z dokumentov Rady Európy o výchove k demokratickému občianstvu. Horšie je, že veľké nedostatky v stotožnení sa s ľudskoprávnymi princípmi panujú aj v tých inštitúciách, ktoré by mali byť hlavnými garantmi ochrany a podpory ľudských práv - čiže v štátnych orgánoch, orgánoch činných v trestnom konaní a na súdoch. To všetko má priamy dopad na efektívnosť vymáhateľnosti práv občanov. Čiže v tejto oblasti by bolo roboty ako na kostole. Nuž ale ľudskoprávnu výchovu a vzdelávanie nám vraj netreba. Ostaňme sprostí a ovplyvniteľní demagógmi a populistami.
Pokiaľ ide o tzv. presadzovanie do škôl čohokoľvek proti vôli rodičov, upozorňujem na nasledujúci princíp, ktorý redakčný tím vo svojom materiáli vyzdvihuje (s. 5): „Podpora práva na vzdelávanie zo strany štátu nemôže znamenať obmedzenie plurality systému výchovy a vzdelávania, nerešpektovanie individuality žiaka a žiačky či práva rodičov voliť si a zabezpečovať výchovu a vzdelanie svojich detí v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením". (Citát z Európskeho dohovoru o ľudských právach.) Takže, vážené dámy a vážení páni, je to presne naopak, ako sa to snažíte podsúvať. Redakčný tím sa zasadzuje za vaše rodičovské práva, to práve vy sa snažíte vnucovať svoju ideológiu všetkým ostatným. Ak nechcete sexuálnu výchovu (čokoľvek si pod tým predstavujete), nemusíte ju mať. Resp. za normálnych okolností by to bolo tak, že určité nutné vedomosti o sexualite by mali byť vhodnou formou zahrnuté buď do biológie, alebo etickej výchovy, alebo trebárs aj do náboženskej výchovy, a samozrejme, bola by možnosť voľby medzi rôznymi prístupmi, či učebnicami.
Pravda, to by školstvo muselo fungovať na skutočne demokratických princípoch. Lenže zdá sa, že to tak nie je. Ide sa zase všetko centralizovať, a rezort školstva navrhuje zrušiť školské vzdelávacie programy. Opäť, ako za socializmu, sa na 100% má zhora určovať, čo sa v školách bude učiť a ako, na všetky predmety má byť jedna predpísaná učebnica (keby aspoň tá jedna bola, že?) Škola sa ide opäť ideologizovať, sloboda voľby školy, učiteľa, aj rodiča sa ide obmedzovať. To však kresťansko-konzervatívne spolky zrejme netrápi. Alebo dúfajú, že do toho na 100% nalinajkovaného učiva presadia svoje ideologické videnie sveta pre všetkých? Alebo sú už všetci za kulisami dohodnutí? Nastúpi aj u nás tzv. národno-kresťanský „režim spolupráce" s reálno-socialistickými črtami, ako v Orbánovom Maďarsku?
Nakoniec ešte o tom, že redakčný tím absolútne nezohľadnil pripomienky kresťansko-konzervatívnych organizácií. To tiež nie je pravda. V texte „stratégie" sa navrhuje, aby aj právu na život v tej interpretácii, ako ho vnímajú kresťanské spolky, bola venovaná seriózna pozornosť a začal sa v tejto téme riadny dialóg. Avšak ten musí byť predovšetkým odborný, vecný a kultúrny. Nie založený na vydieraní a nátlaku. Redakčný tím túto problematiku zaradil do textu napriek tomu, že existuje právoplatné rozhodnutie ústavného súdu z roku 2007, ktorý na základe posúdenia kolízie viacerých ústavných práv rozhodol, že v súčasnosti platný zákon o interrupciách (povolené do 12. týždňa) nie je v rozpore s ústavou. Za čo si redakčný tím, paradoxne vypočul kritiku zo strany niektorých ženských organizácií (ktorých „gender ideológiu" vraj presadzuje). Avšak ak kresťansko-konzervatívne spolky očakávali, že v „stratégii" sa ocitne priamy návrh a návod na úplný zákaz interrupcií, čiže de facto negácia výroku ústavného súdu, tak to pri všetkej úcte očakávať nemohli. Vykladať a meniť ústavu redakčný tím, ani minister zahraničných vecí nemá právo, a nemá na to právo ani katolícka cirkev, ani účastníci (ináč milého, príjemného a pohodového) pochodu v Košiciach. A už vôbec nemajú právo hlasovaním, alebo demonštráciou sily (či už tvrdej, alebo mäkkej) obmedzovať ľudské práva a dôstojnosť iných.
Na záver ešte príhoda z ostatného zasadnutia rady vlády pre ľudské práva. Prišiel za mnou jeden pán a pýta sa ma, že ak dnes rada vlády schváli stratégiu, to už bude znamenať, že homosexuáli môžu uzatvárať manželstvá? Najprv som vôbec nechápal zmysel otázky. Až potom som s hrôzou zistil, že značná časť tých dobrých ľudí asi ani nevie, aký je rozdiel medzi zákonom a politickým dokumentom a asi im niekto povedal, že treba bojovať proti stratégii, lebo to je to hlavné zlo. A právne záväzné normy, zákony, ktoré reálne ovplyvňujú život občanov, pritom vo vláde a v parlamente prechádzajú bez problémov, a väčšinou bez povšimnutia bojovníkov proti „stratégii". A potom že vraj právna a ľudskoprávna výchova nie je potrebná. S kým tu má človek viesť dialóg na odbornej úrovni?
