Koniec národnostného status quo I.

Autor: Kálmán Petőcz | 26.10.2013 o 16:45 | (upravené 26.10.2013 o 17:08) Karma článku: 7,34 | Prečítané:  699x

Odmietnutím úspešného a platného miestneho referenda o prinavrátení historického názvu obce Pered – Tešedíkovo, a na druhej strane prijatím Správy o postavení a právach národnostných menšín v podobe, ktorá vyvolala nesúhlas dvoch najväčších „klasických“ národnostných menšín – maďarskej a rusínskej (špecifiká rómskej komunity tu teraz nebudem rozoberať), vláda SR 16. októbra 2013 symbolicky ukončila politiku „status quo“ v oblasti vzťahu k národnostným menšinám. Status quo, ktoré ani nebolo.

V tomto článku sa budem venovať len kauze Pered.

1. Hlavný argument vlády (respektíve Ministerstva vnútra, ktoré návrh odmietavého stanoviska predložilo) spočíval v odvolávke na ustanovenie čl. 2, ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého „názov obce a jej časti sa uvádza v štátnom jazyku" a Pered je vraj maďarský názov. Na prvý pohľad sa tu teda jedná o typický príklad kolízie viacerých právnych princípov. (Ale len na prvý pohľad, ako ukážem neskôr.) Ktorý z nich má mať prednosť? Žijeme v zastupiteľskej demokracii, kde „vôľa ľudu" by mala byť najvyšším princípom. Vôľa ľudu bola vyjadrená v referende. Referendum bolo úspešné a platné. Podľa § 11a, ods. 1, písm. a) zákona o obecnom zriadení „obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o zlúčenie obcí, rozdelenie alebo zrušenie obce, ako aj zmenu názvu obce". Podľa ods. (8) zákona „výsledky miestneho referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila aspoň polovica oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov miestneho referenda." Všetky uvedené podmienky boli splnené.

Zákon ďalej, v čl. 1, ods. (6) uvádza obmedzenia, ktoré sa vzťahujú na výber názvu obce: „Neprípustný je názov obce a názov časti obce, ktorý je dlhý, duplicitný, urážajúci mravnosť, náboženské alebo národnostné cítenie alebo je nepriliehavý vzhľadom na historický vývin územia." Je jasné, že v danom prípade sa zmenou názvu obce neporušuje žiadna z týchto obmedzujúcich podmienok. Naopak, napĺňajú sa až nadmieru. Práve vzhľadom na „historický vývin územia", na ktorom obec leží, je názov úplne adekvátny - veď sa jedná o pôvodný historický názov obce, ktorý bol zaužívaný 700 rokov.

Pre referendá platia aj iné, všeobecnejšie podmienky, zakotvené v ústave. Podľa čl. 92, ods. (3) nášho základného zákona „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet." Je evidentné, že ani tu o nejde o žiadnu kolíziu. Obec svojím referendom nepoškodila základné práva a slobody žiadnych iných subjektov.

2. Poďme ďalej. Podľa čl. 1, ods. (2) zákona o obecnom zriadení „názov obce určuje alebo mení vláda Slovenskej republiky nariadením: názov obce možno zmeniť iba so súhlasom obce." Vláda v tomto prípade určila (lebo potvrdila súčasný) názov obce, avšak nielenže bez súhlasu obce, ale priamo proti jej vôli. Paradoxné na celej kauze je to, že názov „Tešedíkovo" bol obci Pered určený v roku 1948 Vyhláškou povereníka vnútra z 11. júna 1948 č. A-311/16-II/3-1948. Samozrejme, proti vôli, bez súhlasu obce a jej obyvateľov. Touto vyhláškou sa vtedy zhora, z Bratislavy, nadekrétovali nové názvy stovkám obcí na Slovensku, najmä na územiach obývaných národnostnými menšinami.

Určovanie nových, ideologicky motivovaných názvov pre miestne sídla je typicky boľševický, komunistický produkt. K takejto praxi sa neuchyľoval dokonca ani Napoleon a Hitler. Len Stalin a jeho nohsledi v komunistických krajinách. Aj v Maďarsku vznikol Sztálinváros a Leninváros, v Československu sa z večera do rána vykľuli Gottwaldov (Zlín), Stalinov štít (Gerlachovský štít), Švermovo (Telgárt) ap. Papaláši si však zgustli predovšetkým na obciach s prevahou maďarského obyvateľstva: Štúrovo (Parkan), Hurbanovo (Stará Ďala), Šafárikovo (Tornaľa), Kolárovo (Guta - tu sa povereník vnútra Okáli dokonca pomýlil v mene básnika a verejného činiteľa Jána Kollára, ten sa písal s dvoma l), Hroboňovo (Dolný Štál), Palkovičovo (Sap), Jesenské (Feled), Sládkovičovo (Diószeg - Diosek), Tešedíkovo (Pered). Všetko významní slovenskí dejatelia, akurát že s uvedenými obcami nemali nič spoločné. Michal Miloslav Hodža, ďalší známy štúrovec, nedostal svoje mesto len preto, že jeho menovec Milan Hodža, bývalý ministerský predseda Československej republiky sa už medzitým dostal do nemilosti komunistov. Aby si ich ľudia náhodou neplietli. Nuž, takéto plošné premenovávanie geografických názvov s ideologickým nádychom je v histórii Európy i sveta skutočne ojedinelým javom. (Veru, ani v Uhorsku a Maďarsku to tak nikdy nebolo, keby niekomu napadol tento argument. Mnohým sídlam síce koncom 19. storočia „pomaďarčili" názvy, pokiaľ historický maďarský názov už predtým nemali, avšak žiadnu obec s väčšinovým slovenským obyvateľstvom uhorské, či maďarské úrady nikdy nepremenovali na Kossuthfalva, Petőfifalva, Deákfalva, Aranyfalva, či Széchenyiváros.)

3. Jediným esom v rukáve vlády ostalo ustanovenie z čl. 1, ods (2) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého „názov obce a jej časti sa uvádza v štátnom jazyku". Toto ustanovenie je súčasťou zákona, čiže samozrejme, je potrebné ho dodržiavať. Čo je však štátny jazyk? Podľa zákona o štátnom jazyku „kodifikovanú podobu štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke." Pozrime sa teda, čo sa nachádza na internetovej stránke MK SR. Visí tam Opatrenie č. MK 1501/2008-10/5088 z 8. apríla 2008, podľa ktorého „za kodifikovanú podobu štátneho jazyka Slovenskej republiky sa oficiálne vyhlasujú všeobecne platné a všeobecne záväzné normy spisovného jazyka", ktoré sú obsiahnuté medzi iným v Pravidlách slovenského pravopisu a v Krátkom slovníku slovenského jazyka.

V slovníku slovenského jazyka sa nachádza napríklad takýto názov obce: Telgárt. Je to názov bezpochyby nemecký, resp. nemeckého pôvodu (Tergart, Tiergarten). Ďalej sa tam nachádza aj názov Ružomberok. Tiež bezpochyby nemeckého pôvodu (Rosenberg). Alebo Tornaľa (Tornalja - Podturnie). Pôvod názvu evidentne maďarský. A tak ďalej, a tak podobne. Desiatky názvov nemeckého, maďarského, či latinského pôvodu. A všetky sa nachádzajú v slovníku slovenského jazyka, čiže podľa zákona sú súčasťou korpusu štátneho jazyka. Neexistuje jeden rozumný a demokratický dôvod, prečo by sa tam nemal dostať aj názov Pered. Keď navyše vôbec nie je isté ani to, že má maďarský pôvod. V maďarčine nič neznamená. Je to proste historický názov, ktorý chce väčšina obyvateľov obce späť.

(Keby obyvatelia Peredu chceli názov Gyömbérfalva, alebo nejaké iné plnovýznamové maďarské slovo, navyše písané cudzou ortografiou, bolo by možno pochopiteľné, že vláda názov neuzná. Navrhla by názov Ďumbierovo, pričom Gyömbérfalva by sa určilo ako označenie v jazyku menšiny.)

Čiže vláda neuznaním výsledkov jedného z najdôležitejších inštitútov zastupiteľskej demokracie - miestneho referenda, obyvateľov Peredu ešte aj evidentne diskriminuje. To isté pravidlo (upravujúce vzťah medzi historickým názvom obce a jeho začlenením do korpusu slovenského jazyka) v danom prípade aplikuje odlišným, a to nepriaznivejším spôsobom, ako bolo (či je) uplatnené v iných prípadoch. V desiatkach iných prípadov. A robí to práve pri názve, ktoré dokonca dokázateľne ani nemá „neslovenský" pôvod.

Prax iných krajín svedčí o tom, že aj samotná podmienka uvádzania názvov obcí v štátnom, či väčšinovom jazyku je príliš striktná, rigidná a obmedzujúca. V Amerike predsa nikdy nikto nepremenoval Los Angeles na The Angels, San Francisco na Saint Francis, Saint Louis na Saint Lewis, Rio Grande na Great River, Baton Rouge na Red Stick. Dokonca aj tí prehnane národne precitlivení a centralistickí, na Nemcov večne nabrúsení Francúzi, ktorí si tiež prijali pomerne striktný „zákon o štátnom jazyku", ponechali úradné názvy obcí v Alsasku v pôvodnom nemeckom znení: Niederbronn, Hagenau, Schiltigheim, Lautenbach, Guebwiller, Metzeral, Schirmeck, Molsheim ... Do názvu Strassburg pridali len jedno „o": Strassbourg ...

Ukazuje sa teda, že čo sa na začiatku zdalo ako kolízia dvoch právnych princípov, z ktorých vláda uprednostnila druhý (štátny jazyk), nakoniec žiadnou reálnou kolíziou nie je. Je to pseudoproblém. Vládna interpretácia povinnosti uvádzať úradné názvy obcí v „štátnom jazyku" je v tomto prípade voluntaristická, diskriminačná, porušujúca princíp právnej istoty a princíp zvrchovanosti vôle ľudu. Vláda by mala svoje rozhodnutie prehodnotiť, pretože vykročila naozaj na riskantnú cestu podkopávania najzákladnejších inštitútov demokracie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?