Májové posolstvo Slovákom a Maďarom (aj iným)

Autor: Kálmán Petőcz | 12.5.2013 o 15:22 | (upravené 12.5.2013 o 15:28) Karma článku: 8,84 | Prečítané:  566x

Na svojich prednáškach o ľudských právach a multikulturalizme občas kladiem svojim slovenským študentom na prvý pohľad celkom jednoduché otázky. Jedna z nich znie, či zo svojho pohľadu považujú výrok „narodil som sa ako Slovák“ za pravdivý. Väčšina z nich takmer bez rozmýšľania prikývne: áno, s výrokom súhlasia, oni sa narodili ako Slováci. Rovnaká situácia sa opakuje aj so skupinou študentov maďarskej národnosti. Aj oni sú presvedčení o tom, že sa narodili ako Maďari.

Keď sa ďalej prezvedám, či si sú svojou odpoveďou celkom istí, niekoľko slovenských dievčat podotkne, že ony sa veru nenarodili ako Slováci, ale ako Slovenky. Za túto poznámku ich pochválim, veď mnoho slovenských žien dokáže o sebe bez zaváhania hovoriť v mužskom rode. (U maďarských študentov tento aspekt problému nevystane, v maďarčine nie sú rody.) Ale zato sa ešte študentov a študentky opýtam, že keď sa narodili – či už ako dievčatá, alebo chlapci – vedeli po slovensky či po maďarsky? Vravia, že nie veru, veď novorodenec nerozpráva (preto sa občas pekným českým slovom označuje za „nemluvňa“). Ak ste sa však nevedeli ozvať žiadnym jazykom, sporím sa s nimi ďalej, čo z vás robilo Slovákov či Maďarov? Veď vy sami ste pred chvíľou tvrdili, že najdôležitejším atribútom národa je jazyk (v jazyku žije národ)! Teraz sa na chvíľu zarazia, ale niektorí čoskoro nachádzajú riešenie. Narodiť sa Slovákom alebo Slovenkou znamená narodiť sa na Slovensku a/alebo narodiť sa ako občan Slovenskej republiky! Ľahké by mi bolo odvetiť, že je to pochabosť, ale nedá sa. Veď vo väčšine západných štátov národnosť a štátna príslušnosť znamená to isté (nationality, nationalité). Dohodneme sa ale, že pod pojmom „národ“ budeme na účely kurzu rozumieť tzv. kultúrny národ, čiže také spoločenstvo, ktoré spája vedomie zdieľanej identity, založené na spoločnom jazyku, ľudových zvykoch, tradíciách, kolektívnych historických zážitkoch a vysokej kultúre. Skonštatujeme, že všetci sme sa narodili predovšetkým ako ľudské bytosti, nie ako Slováci či Maďari. Výrokmi „narodil som sa ako Slovák“ „narodil som sa ako Maďar“ vyjadrujeme vlastne len to, že sme sa narodili do slovenskej rodiny, slovenským rodičom, alebo do maďarskej rodiny, maďarským rodičom. V poriadku, vravím, avšak ako je to s tými, ktorých jeden rodič je Slovák a druhý Maďar (Slovák – Nemec, Maďar – Rusín ap.)? Oni sa narodili s akou národnosťou? Alebo tí, čo ešte v kojeneckom veku, teda pred vyvinutím akejkoľvek identity, nedajbože rodičov stratia, dostanú sa do náhradnej rodiny alebo do detského domova, do úplne odlišného jazykového a kultúrneho prostredia, než v akom by vyrastali, keby sa o nich starali biologickí rodičia? A deti, čo sa narodia hluchoslepé (lebo, žiaľ, aj také deti sú)? V nich sa vyvinie aspoň nejaké hmlisté vedomie „slovenskosti“ či „maďarskosti“? Prichádzame na to, že Maďarmi a Slovákmi sa naozaj nerodíme, ale sa nimi stávame. Vývoj našej identity je výsledkom celého radu subjektívnych aj objektívnych okolností a vplyvov (rodinné zázemie, školské, komunitné, pracovné prostredie, politické, právne, inštitucionálne procesy). Výsledok sám osebe nie je ani dobrý, ani zlý. Všetky národy, všetky jazyky, všetky kultúry, všetky identity sú rovné a rovnocenné. Sloboda voľby je podstatná: či sme sa naozaj slobodne stali tými, čím sme, a či sme naozaj slobodne vstúpili do určitej komunity, alebo vystúpili z danej komunity, ak zmeníme identitu. Nuž hej, podotýka jeden z mládencov, sloboda voľby je najdôležitejšia, veď aj ústava hlása: každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Jeden z jeho priateľov si pri sčítaní obyvateľov napríklad zapísal, že je Eskimák. Musím sa mladého muža spýtať, či sa jeho priateľ tým, že sa prihlásil k Eskimákom, tým Eskimákom naozaj aj stal? Zošikmili sa mu oči, zhrubla mu vrstva tuku pod kožou, začal rozprávať inuitským jazykom? Môj študent je nútený priznať, že sa to nestalo. Vyjadrenie dotyčného bolo v tomto prípade znakom jednoduchej recesie, nie reálnou voľbou. Reálne si môžeme voliť identitu len medzi danými, skutočne voliteľnými možnosťami. Princíp slobodnej voľby národnosti neznamená, že národnosť je úplne subjektívnou kategóriou, ktorá nemá reálny, objektívny obsah. Vytvorenie (národnej) identity je teda v prípade každého jednotlivca výsledkom pomerne dlhého a komplikovaného procesu, na ktorom sa spolupodieľa mnoho sčasti subjektívnych a sčasti mimo nás stojacich okolností. Všetky jazyky, národy, kultúry sú rovné a rovnocenné. Avšak to, čo máme vrodené, čo je nám imanentne dané, je naša ľudskosť, ľudská dôstojnosť, nie národnosť. Ak budete skúmať rodokmene všetkých jednotlivcov, ktorí sami seba zaraďujú do zväzku niektorého národa, alebo ktorých do toho zväzku zaraďuje štát, určite zistíte, že u mnohých z nich sa jednoznačnosť národnej príslušnosti stráca už v druhom-treťom pokolení dozadu. A do piateho-šiesteho pokolenia sa niť čistej, „nepoškvrnenej“ rasy, či národnej príslušnosti zaručene stratí u väčšiny z nich. Žiaden národ by sa preto nemal správať tak, ako keby práve on bol ten, ktorého národnosť, jazyk a kultúra sú dané už od prvopočiatku, či priamo od Boha. Adam a Eva nemali národnosť. Z ľudskoprávneho hľadiska je podstatné, aby bola pri rozvíjaní národnej identity zachovaná možnosť slobody voľby, slobodného prihlásenia sa k nej a slobodnej možnosti ju kultivovať. Vrátane toho, že medzinárodné spoločenstvo, štát a inštitúcie obklopujúce jednotlivca mu k tomu vytvoria patričné podmienky a nekladú realizácii jeho voľby (či voľby jeho rodičov) zbytočné zákonné, administratívne, inštitucionálne, či mentálno-psychologické prekážky. Osobitne to musí platiť pre národnostné komunity, ktoré sú historicky i kultúrne pevnou súčasťou priestoru, v ktorom žijú. Takto treba interpretovať ustanovenie ústavy, podľa ktorého „každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.“ Ak v Európe, osobitne v Európe strednej niekto brojí proti príslušníkom iného národa, či menšiny, s najväčšou pravdepodobnosťou brojí sčasti aj proti sebe a svojej rodine. Môže sa mu stať, že keď na niekoho nadáva, nadáva vlastne na svoj vlastný obraz v zrkadle. V tento májový „lásky čas“ by sme si to mali všetci uvedomiť.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?